Barón István Dobó de Ruszka

   Kto bol barón István (slovensky Štefan) Dobó de Ruszka?

   Narodil sa pravdepodobne v roku 1502 a zomrel v júni 1572 v obci Seredné v Zakarpatskej Ukrajine. Bol to známy uhorský vojak, preslávil sa ako udatný kapitán a obranca hradu Jáger (maďarsky Eger), keď ho s malou posádkou dokázal ubrániť pred obrovskou presilou Osmanov v roku 1552.

   Dobó patril k uhorskej šľachte a mal majetky v severnom Uhorsku. V roku 1544 cisár Ferdinand I. Habsburský poveril Štefana výberom desiatkov v Hornom Uhorsku. V roku 1545 sa spomína ako kastelán Svätojurského hradu. V dynastických bojoch o nástupníctvo po bitke pri Moháči stál Dobó na strane cisára Ferdinanda I. proti Jánovi I. Zápoľskému. V rokoch 1553-1556 bol uhorským miestokráľom v Sedmohradsku.

Barón Štefan Dobó de Ruszka

 

 

    Rod Dobó bol starým ale nie veľmi významným rodom. Ich pôvod siaha až do 13.storočia. Počas panovania kráľa Štefana V. sa v župných listinách vynára meno Jakuba, syna Gregora Pálócziho. Jakub i jeho potomkovia sú potom spomínaní aj neskôr, za Ladislava IV a v 1311 za 170 mariek kupujú dedinku Ruszka, vtedy Rwzka, dnes Ruská, neďaleko slovensko – ukrajinskej hranice. 

   V 1335 sa rod Pálóczi defintívne rozdeľuje na starší, no chudobnejší rozrod, pomenovaný po hlave rodu Dobó-ovi (dobó = vrhač ) a mladší ale magnátsky rozrod, ktorý si ponechal pôvodné meno Pálóczi. Od tých čias sa rod Dobó píše aj s predikátom ako Dobó de Ruszka.
   Majetkovo tvorili Dobóovci vyššiu vrstvu kuriálnych zemanov (v resp. šľachticov bez titulu), ale v rytierskej ére boli pravdepodobne pasovávaní za rytierov. Zväčša ich nachádzame v kráľovských družinách Anjouovcov, Jagellovcov, Mateja Korvína. Za Žigmunda Luxemburského bol ich aktuálny člen aj príslušníkom dračieho rádu, o čom svedčí ich erb.

Rekonštrukcia erbu rodu Dobó de Ruska na kachličke z hradu Sárospatak

    Štefan, neskorší skvelý vojak, sa narodil okolo r. 1502 ako piate dieťa Dominika Dobóa, preto nemohol dúfať v relatívne pokojný život vidieckeho zemepána. Zrejme v mladosti absolvoval obvyklý rytiersky výcvik. Bitka pri Moháči razom zmenila majetkové vyhliadky aj rodu Dobó. Posledný člen magnátov z rodu Pálóczi, Anton, totiž v bitke padol, a starší rozrod si nárokoval na ich dedičstvo.
   Na ich smolu, si na to isté dedičstvo si nárokoval iný a tiež magnátsky rod barónov Perényi, ktorí boli s rodom Pálóczi spríbuznení po ženskej línii. Tento konflikt medzi týmito rodmi sa tiahol celým životom Štefana i jeho potomkov, aby bol napokon vyriešený prekvapivým kompromisom v tretej generácii po hrdinovi tohto príbehu.
    Hrad Eger bol vlastne tiež predmetom ich dedičstva. Pokusy získať hodnosť kapitána hradu (de fakto vlastníctvo) sa začali okolo r. 1540, ale funkciu napokon s úspechom získal až v 1548, keď získal hrad cisár Ferdinad I. a ešte v lete vymenoval Štefana za jágerského kapitána. O túto funkciu sa delil najprv s Františkom Zay, ktorého v 1551 potom vystriedal Štefan Mekcsey. Nevie sa aké boli vzťahy spoluveliteľov, ale ak aj boli medzi nimi nejaké animozity, v prípade potreby sa vedeli nad nimi povzniesť a vojensky efektívne spolupracovali.

   V čase pôsobenia v Jágri, sa rozhodol oženiť. V októbri 1550 si vzal za manželku vychýrenú krásavicu Sáru Sulyokovú (Sára Sulyok de Lekcse et Alsószopor). Jeho nastávajúca bola od neho približne o 30 rokov mladšia, v čase vydaja mala okolo 15-16 rokov. Zo zväzku Štefana a Sáry sa narodili tri deti: František (*1551 – † 1602), Damján, ktorý zomrel v detskom veku a Kristína (*1559 – † 1590). Sobášom získal Štefan aj dvoch vplyvných švagrov – Jána Balašu, otca známeho bojovníka a básnika Valentína, a Juraja Bočkaja, otca budúceho sedmohradského vojvodu a vodcu prvého protihabsburského povstania Štefana (obaja Bocskaiovci sú moji pokrvní príbuzní).

   Hrad Eger bol postavený na pevnej skale, čo neumožňovalo jeho podmínovanie. Na druhej strane mesto i hrad sú okrem teplých prameňov známe svojimi kazematami, sieťami podzemných chodieb, ktoré nie sú celkom preskúmané ani dnes. Tieto hrali dôležitú úlohu aj pri obrane hradu.

Hrad Eger - Jáger v 16. storočí

    Dobó, sa o hrad snažil z majetkových pohnútok – oblasť bola známa svojím vínom už vtedy, a sídlom biskupstva, ale bol si evidentne vedomý aj jeho strategickej polohy pri obrane Horného Uhorska a banských miest, preto hrad neustále posilňoval a doplňoval aj jeho zásoby. Jeho prezieravosť bola viac než odôvodnená, v 1550 vypršalo prímerie medzi Tureckou ríšou a Habsburgovcami a v lete 1552 hrad obľahlo veľké turecké vojsko pod velením anatolského veľkovezíra Ahmeda a budínskeho pašu Aliho. Ťaženie v roku 1552 bolo pre Osmanov mimoriadne úspešné. Získali každú pevnosť, ktorú obľahli a svoje panstvo v Uhorsku rozšírili o 40 000 km². Jáger bol vďaka svojej strategickej polohe (medzi Uhorskom a Sedmohradskom, blízko cesty na Košice a banské mestá) mimoriadne lákavým cieľom. Osmani rátali s veľkým víťazstvom, narazili však na odhodlaných obrancov na čele s brilantným a ostrieľaným veliteľom.

   Dobó žiadal kráľa o posily, dostalo sa mu ich však málo – k obrane prispeli všetky hornouhorské župy, mestá – napr. Košice. Obvyklú posádku hradu tvorilo v časoch mieru okolo 150 -200 bojovníkov, čo postačovalo na správu, teraz mal k dispozícii asi 1500 vojakov a spolu s obyvateľmi, ktorí sa do hradu uchýlili pred Turkom, bolo v hrade cca 2000 duší.
    Oproti tomu mali Turci veľkú armádu – dobové opisy hovoria o 200 000 armáde, ale reálnejšie čísla hovoria o 40 000 bojovníkoch. Turci mali k dispozícii aj modernú artilériu, ktorú samozrejme neváhali využiť...
   Vďaka dôkladnej príprave obrancovia odrážali útok za útokom, a za útočníkmi nezaostávali ani vo vynaliezavosti v trikoch a pasciach. K obrane hradu prispelo aj civilné obyvateľstvo, ženy bojovali na hradbách zarovno s mužmi... Hoci sa hrad zdal dobyvateľom spočiatku ako ľahké sústo, obliehanie sa predlžovalo, až napokon uznali, že tentoraz im pevnosť po 38 dňovom obliehaní odolala. V roku 1552 to bola jediná pevnosť, ktorá im dokázala odolať, preto sa nemožno čudovať, že z Dobóa sa takmer okamžite stal héros, z Jágra symbol odporu, dôkaz, že ani osmanská armáda nie je neporaziteľná. Veľmi rýchlo sa okolo tohto symbolu vytvorilo množstvo mýtov, ktoré rozprávali o tom, ako Dobó naložil s osmanským poslom, o obrovskej presile, ktorej obrancovia vzdorovali (malo ich byť až 150 000) či o Kataríne Dobóovej, ktorá hrdinsky bojovala za svoju vlasť spolu s mužmi. Dlho ju považovali za Štefanovu dcéru, v skutočnosti bola Katarína jedna z jeho sestier. Obliehania Jágra sa však nezúčastnila, poslúžila len ako predloha na glorifikáciu každodenného hrdinstva žien, ktoré jágerským bojovníkom pomáhali tak, že na Osmanov liali vriacu vodu a smolu). A nemožno zabudnúť ani na dodnes populárny mýtus o býčej krvi, známom jágerskom víne Egri bikavér. Podľa neho sa obrancovia pred výpadom posilnili týmto červeným vínom, ktoré im stekalo po bradách. Keď to Osmani videli, mylne sa domnievali, že sa ich protivníci napili býčej krvi, čím získali silu tohto zvieraťa, a tak sa dali na útek.

Bertalan Székely - Ženy z Egeru

   K pravde patrí aj to, že ak sa podarilo pevnosť udržať do pozdnej jesene, dobyvatelia zväčša odtiahli ( Po mokrých skalách sa štverá ťažko). Po Egeri však podobných prípadov bolo žalostne málo, okrem Kysaku (1532) a obrany Viedne (čo však bolo veľkým mestom, 1529) žiadne.
Hrdinskosť obrancov ocenili dokonca aj tureckí kronikári, a samozrejme aj kresťanskí renesanční speváci akýsi pozdní trubadúri hlavne Šebastián Lantos de Tinód (maď. Tinódi Lantos Sebestyén).
Hrad bol po tureckom útoku úplne v ruinách a preto ho prestavali podľa renesančných plánov talianskych inžinierov v rokoch 1553 -1596.
   Eger potom pôsobil naďalej ako dôležitý koncový hrad, jeho kapitánom bol začas aj ďalší potomok "dračieho rádu" Žigmund Rákóczi, tiež výborný vojak a zakladateľ kniežacieho rodu Rákócziovcov. V 1596 sa napokon dostal do rúk Turkov. Vtedy však bola už iná doba, po veľkom Sulejmanovi panovali jeho menej schopní potomkovia, ktorí nikdy nevedeli úplne využiť víťazstvá svojich armád.
    Štefan Dobó za svoje služby dostal v 1553 hrady Déva (dnes Rumunsko, Deva, nem. Diemrich) a Szamosújvár (dnes Rumunsko, Gherla, nem Neuschloss alebo Armenierstadt) v Sedmohradsku spolu s titulom vojvodu (vajdu) kniežatstva. V 1558 bol potom povýšený do stavu slobodných pánov (barón).
    Politika Habsburgovcov a uhorskej šľachty bola plná nedôvery a vzájomného podozrievania. V Sedmohradsku v 1556 sa snem rozhodol o opätovné povolanie kráľovnej matky Izabely Jagelonskej a jej syna Jána Žigmunda Zápoľského, čo zároveň znamenalo opätovné otrhnutie sa spod panstva Habsburgovcov. Dobó, ako Ferdinadov človek sa mal vzdať svojej hodnosti a odísť. Ako rodený vojak tak samozejme neurobil, ale spolu asi s 2000 mužmi sa opevnil v hrade Szamosújvár, kde spojeným turecko – sedmohradským silám odolával 10 mesiacov.
   Napokon im pod prísľubom slobodného odchodu hrad vydal, ale víťazi – pod vplyvom starého rodového nepriateľa Perényiovcov ho uväznili. Z väzenia sa mu po roku podarilo utiecť.
    V roku 1558 bol odškodnený hradom Levice, stal sa tekovským županom a v 1560 patril Štefan Dobó k najväčším vlastníkom pôdy v Hornom Uhorsku. Jeho meno nesie aj renesančný palác na Levickom hrade, ktorý dokončil až jeho syn.

Pamätník Istvána Dobó v Egeri, vpravo hádže žena kameň do Turkov

 

   Keďže niekdajšie Dobóovské majetky v severovýchodnom Uhorsku sa dostali do nárazníkovej zóny medzi Uhorskom a Sedmohradskom, Dobó sa sústredil na rozširovanie svojho panstva v okolí stredoslovenských banských miest v Tekovskej, Hontianskej a Zvolenskej stolici. Stal sa tekovským županom, získal Levické panstvo aj s hradom a za 25 000 zlatých získal do zálohu aj Vígľašský hrad s panstvom. Okamžite sa pustil do opevňovania Levického hradu a pre svoju rodinu si v jeho bezprostrednej blízkosti nechal postaviť kaštieľ v renesančnom štýle, ktorý stojí dodnes.

   Napriek pokročilému veku si ako 60 ročný opásal meč a po boku svojho brata Dominika v lete roku 1562 bojoval pri hrade Satmár (Satu Mare). V tom istom roku ho vymenovali za kapitána banských miest. Na tejto pozícii nahradil svojho švagra Jána Balašu. 

   Ku koncu roku 1560 bol jedným z najbohatších veľmožov v krajine. Predčili ho len Bátoriovci, Drugetovci, Balašovci a Orságovci. Dobóovské statky sa rozprestierali na rozlohe vyše 1700 km², z toho Štefanove majetky predstavovali viac ako tri štvrtiny z rozlohy rodinných majetkov.

   Napriek darom nebol Dobóov vzťah s Habsburgovcami na sklonku života najlepší. Perényiovci uplatnili svoj vplyv aj tu. V 1568 bol zatknutý v Bratislave, avšak zasa ušiel. V 1569 ho na sneme opäť v Bratislave zatkli s obvinením velezrady. Obvinenie bolo evidentne falošné, ale na slobodu sa dostal až v 1572 so silne podlomeným zdravím. Zomrel v kruhu svojich blízkych v tom istom roku.
    Konflikt rodu Dobó a Perényiovcov sa napokon skončil – svadbou. Vnučku veľkého protitureckého bojovníka si vzal jeden z Perényiovcov.

   Život Štefana Dobóa bol typickým pre Uhorsko 16. storočí. Dokumentuje nerozhodnosť šľachty, ktorého panovníka zvoliť i jej vzájomnú nejednotnosť, za ktorú celá krajina zaplatila svojou suverenitou. Dokumentuje však aj to, že človek 16. storočí si bol vedomý svojej povinnosti a napriek svojim početným chybám bránil svoju vlasť i vieru často do posledného dychu. 

   O obrane Egeru napísal v Maďarsku notoricky známy román „Egerské Hviezdy“ spisovateľ Géza Gárdonyi, na základe ktorého natočili v 1968 maďarský veľkofilm s rovnakým názvom. Film vyšiel aj na DVD a je v ňom veľa odkazov na obrancov, ktorí prišli z dnešného Slovenska, napr. na majstra kováča z Oravy, ktorý spomína svoju ženu a 5 detí, či košickú milíciu, ktorá bola vyzbrojená aj puškami.

Film Egerské Hviezdy - Egri csillagok

   Štefana formovali tvrdé vojnové pomery vplývajúce na jeho charakter. Okrem Štefanových pozitívnych vlastností a zásluh treba spomenúť, že podľa súčasníkov to bol veľký lakomec a mamonár. Zachovali sa údaje, že ako jágerský kapitán si chcel dať od komory neoprávnene preplatiť náklady na korenie, šafran, zázvor, citróny, škoricu či dokonca aj medenú formu na tortu, ktoré, samozrejme, nemohli slúžiť pre potreby posádky. Zarábal aj na výkupnom za osmanských zajatcov. Aj tu sa ukázala jeho nelichotivá stránka – ľahostajnosť až krutosť k osudu ostatných. V roku 1554 mohol pomôcť svojmu niekdajšiemu spolubojovníkovi z Jágra Gregorovi Bornemisovi, ktorý sa ako nový jágerský kapitán, dostal do osmanského zajatia. Gregora odviezli do Konštantínopolu (Istanbul) do známeho väzenia Sedem veží (Yedikule). Osmanská strana bola ochotná ho vymeniť za významného zajatca, ktorého držal Štefan na svojom zakarpatskom hrade v Serednom. Ten však za žiadnych okolností nebol ochotný pristúpiť na dohodu o výmene zajatcov, keďže sa nechcel vzdať zisku z výkupného (osmanského zajatca mali podľa pôvodnej dohody vykúpiť za 3000 zlatých). K výmene nedošlo a Gregor dožil svoje dni vo väzení v Konštantínopole. Po tom, čo odmietol vyzradiť tajomstvá Jágerskej pevnosti, dal ho veľkovezír Ahmed v pevnosti Yedikule obesiť.

   Štefan Dobó je ospevovaný maďarský hrdina, na Slovensku ho žiaľ nepozná takmer nikto. či hovoril po Slovensky, neviem, ale je to možné, pretože uhorskí šľachtici bežne hovorili viacerými jazykmi. V mnohonárodnom Uhorsku to bolo praktické a pri správe majetkov aj potrebné. Je hanbou, že sa Slováci odťahujú od spoločných uhorských dejín. V krvavých bojoch s Turkami, zomierali bohatí aj chudobní, všetky národy Uhorska, Slováci bok po boku s bratmi Maďarmi, Rusínmi, Chorvátmi...

   Na záver ešte spomeniem, že István Dobó je môj pokrvný príbuzný, čo dokazuje screenshot z genealogickej stránky Geni (po kliknutí sa obrázok zväčší):

   Našim spoločným predkom je môj 18. pradedo Miklós Sós de Sóvár (nar. pred 1411 - zomrel po r. 1450). Pochádzal z jedného z najstarších uhorský rodov, ale o tom až niekedy nabudúce.

Zdroj: e-stredovek.cz, wikipedia, Mestské múzeum v Pezinku.